Platiaci zákazník a teda cestujúci dopravného podniku mesta Bratislava predpokladajú, že ak sú plnohodnotnými cestujúcimi, budú za takých cestujúcich aj braní. Nie je tomu tak. Presvedčili sme sa o tom v utorok ráno okolo 08:22 hodiny na zastávke Saleziáni. Hoci máme mnoho príhod a skúseností s dopravou, táto bola po dlhom čase mimoriadne zarážajúca. Viacerí cestujúci, ktorí cestujú električkou od Nemonice Ružinov po zastávku Saleziáni vedia, že miestne semafory sú vyriešené tak, aby blokovali dopravu a teda aj autobusy. Ak teda autobus 201 a 209 prichádza na zastávku, viete, že ho semafor nepustí a stihnete vystúpiť z električky, prejsť a nastúpiť na spoj, ktorý práve prišiel. S niečím takým počítame aj my, každý deň ráno medzi siedmou až ôsmou.
Dňa 28. januára som však spravil chybu, pretože výnimočne som prišiel po ôsmej hodine. Netušil som, že som mal doteraz šťastie na vodičov iných smien, ktorí svojej profesii rozumeli. Vodič autobusu číslo 6023 však zrejme nepatril medzi tých, s ktorými sa stretávam deň čo deň na tomto mieste od roku 2016. Zážitok z tohto rána je doslova unikát.
Autobus a jeho vodič, ktorý sa rozhodol inak
Stojaci autobus 209, ktorý čaká, je skvelá vec. Ak potrebujete vyraziť k budove, ktorá je priamo pred konečnou zastávkou tejto linky, neexistuje lepší spoj. Na semafore pre chodcov svieti zelená, preto neprechádzam, ale bežím, a zakývam vodičovi, ako mám zvykom, keďže si vážim to, že ma vezie a ako vidím, tentoraz sa odveziem s azda len ôsmymi cestujúcimi. Prechádzam nie k vodičovým dverám, ale a k tým druhým. Poznám reakciu vodičov, ktorí sú často arogantní, a sa pokúšam otvoriť dvere pri nich, hoci nikdy som nepochopil, prečo je to tak. Otváram tie druhé. Stláčam a nedeje sa nič. Skúšam to opakovane.
Pani na zastávke hovorí, aby som skúsil tie pri vodičovi, že a musí vidieť. Zakýval som teda vodičovi do spätného zrkadielka, prišiel k jeho dverám a skúsil aj tie. Hľadím dnu, cez tmavé sklo neviem, či ma vodič vidí, či sa vôbec pozerá, smeje, ukazuje prostredník ako ten pred piatimi rokmi, ktorý nás vytlačil a takmer zabil v aute niekde pri Vrakuni. Nevidím naň a tak vzdávam pokusy otvoriť dvere. Autobus stojí, bez známky, že by vyrazil. Jeho semafor dvojbodový stále ukazuje státie a semafor bežný je stále červený. Vyrážam tak späť k mojim dverám, veď azda mi otvorí, alebo že by porucha?
Prejdem k dverám ďalším a ani tie nejdu otvoriť. Už je to divné. Vo vnútri vidím cestujúceho, ktorý krúti krk smerom k vodičovi a netuším, či niečo hovorí vodičovi, alebo sa len tak tvári. Dúfal som, že zaspatému vodičovi niekto prehovára do duše, no zrejme nie dostatočne. Zaujímavosťou bolo, že autobus stále stál na zastávke. Všetky dvere mal prístupné, nebol posunutý tak vpredu, ako to robia niektorí demonštratívne, aby ste sa neopovážili takto pripraveného vodiča už „na ceste“ ešte brzdiť. Urobil som si zbytočne jednu okružnú jazdu cez všetky dvere na autobuse. Čas, počas ktorého by do autobusu nastúpil celý hudobný tábor aj s nástrojmi. A nič. Po hodne dlhej chvíli, keď som si vypočul niekoľko povzbudení ľudí na zastávke a poľutovala ma aj neznáma pani „To máte tak, keď vodič miluje svoju prácu a ľudí, ktorých vezie…“ ktorej som odpovedal „…alebo nezvezie!“
Trpká skúsenosť, ale svet sa nerúca…
Už pri predposlednom otváraní dverí som si povedal, že si toto celé nakrútim. „Spoľahlivý“ iPhone mi v tejto zime nedokázal prepnúť fotografovanie na video a tak som rád, že som si spravil aspoň snímku autobusu, ktorý mi odchádza, na pamiatku. Nie, vodič ma nevytočil. Skôr zarmútil. Nebol som agresívny, nekopal som do dverí, ako to robia iní. Netrieskal do okna a ani sa nesnažil pomstiť za to, že má vodič mizernú prácu a nenávidí ľudí, ktorých vezie. Bol som len smutný, že mám ešte platný lístok, neuveriteľne dlho som strávil čas stláčaním otvárania dverí, ktoré nie a nie, aby fungovalo.
Klopkanie pred vodičom s ním nepohlo a nepohlo ním ani to, že samu zrejme vo vnútri niekto vyhováral. Smutné je aj to, že akákoľvek sťažnosť na DPB nemala nikdy zmysel a vždy sa vyhovára na nesplnenie niečoho na strane cestujúcich. Riadime sa totiž tabuľkami a všeobecnými podmienkami aj tam, kde nemajú základ a nesplnili sa podmienky preto, aby sa nimi mohol niekto oháňať. Mimo to, chýba mnohým ľudskosť. Záujem o druhých. Pánovi vodičovi som nechcel v tento deň uškodiť, preťažiť jeho autobus, ani mu zničiť jeho papierové lietadielka, nasadený cesnak, či rozladiť TV…. nevedno, čomu sa doma venuje. Trochou ľudskosti ale mohol ušetriť 20 minút chôdze, pretože lístku zostávalo 6 minút. Pánovi vodičovi prajem krásny deň.
